Asi každý okrem mňa si už aspoň raz zahral tu priekopnícku plastelínovú adventúru od DreamWorks-u, v ktorej osud krajiny Neverhood závisí od sympatickej postavičky Klaymena.
A ak sa predsa nájdu ešte ďalší takí diletanti ako ja, určite každý z nich aspoň raz počul niektorú pesničku "z Neverhoodu". Zvláštne. Nestáva sa totiž často, žeby bola hudba k počítačovej hre rovnako slávna, alebo možno ešte aj slávnejšia, ako samotná počítačová hra. Terry Scott Taylor však vytvoril soundtrack k počítačovej hre, ktorý sa pokojne môže hrdiť prívlastkom "kultový", a to bez ohľadu na to, kto všetko nad ním bude ohŕdať nosom.
Príbeh je pomerne jednoduchý: Terry Scott Taylor je hudobník, frontman a songwriter kresťanskej skupiny Daniel Amos. Daniel Amos vydali svoj prvý album (Daniel Amos) roku 1976 a svojou hudbou okamžite upútali. Nasledovala spústa ďalších nahrávok (Shot Gun Angel, Horrendous Disc, Alarma!, Vox Humana, BibleLand, Preachers From Outer Space, Mr Buechner's Dream ...), obdiv kritiky a náklonnosť určitej časti (nielen) kresťanského publika - avšak masová sláva a komerčný úspech sa nikdy nedostavili. Je to asi tým, že Daniel Amos sa nikdy nepodkladali priamočiarej, takmer strednoprúdovej melodike moderného "gospelu" a Terry namiesto hypnotizujúcich mantier typu "Ježiš, Ježiš, spasil si ma" vždy radšej písal texty plné alúzií na Williama Blakea, Czeslawa Milosza, T.S.Eliotta a C.S.Lewisa, nad ktorými treba aj trochu rozmýšľať, meditovať.
áno, z ducha svätého je všetok rytmus a melódia.
Text Milan ŽoncaDátum 03/08/2003
No a tohto Terryho Taylora požiadal v roku 1996 DreamWorks, aby vytvoril pre ich novú hru hudbu, ktorá by znela "ako plastelína". Taylor ich vzal za slovo, dal dokopy niekoľkých kamošov (nielen z Daniel Amos), s ktorými v štúdiu sformoval The Neverhood All Clay Band a spoločne vyprodukovali tridsaťdeväť drobných plastelínových kúsočkov hudby, z nich len jeden dlhší ako tri minúty. Aby hudba znela presne tak, ako si to predstavoval DreamWorks, skonzumoval Taylor údajne počas nahrávania väčšie množstvo plastelíny. Očividne to malo svoj zmysel. Výsledok totiž stojí za to.
Retrozmes boogie-woogie, swingu, dixielandu a minimal rock and rollu sa na Neverhood Songs servíruje v kombinácii s nezabudnuteľne zaspievanými napoly-scat-napoly-text-ami, v ktorých mimochodom mnohé učené i paranoidné hlavy našli (na spôsob "tajných kódov" v Biblii) niekoľko predpovedí Armageddonu, ale aj kuchárskych receptov. Novým poňatím retro-nástrojov i skladateľských postupov odhaľuje Terry Taylor v celej nahote príťažlivosť a potenciál klasickej bluesovej melodiky, na ktorú už pomaly zabúdame. Potatoes Tomatoes, Jose Feliciano, Olley Oxen Free, Confused & Upset, Southern Front Porch Whistler - to sú len niektoré z majstrovských bluesových kúskov. Avšak nielen to. V The Neverhood Theme počujem okrem francúzskeho prízvuku aj nenápadný vplyv klezmeru. No a The Battle of Robot Bill by znela v rockovom prevedení úplne úžasne (kto pozná maďarský Másfél, už určite tuší, ako skladba znie). Navyše, druhú polovicu soundtracku tvoria rozličné recesistické hudobné experimenty, zväčšia nie dlhšie ako minúta. Beatlesovská paródia (Resolution #8), nerozbehnutý rock and roll (B3, B.C.), muž udierajúci sa s kladivom do prsta (Thumb Nail Sketch), smejúci sa dav (The Laughing, Crying, Screaming Masses), geniálne rozmanité podoby ticha (Sound Effects Record #32), aj partička biliardu vo vesmíre (Playing Pool in Outer Space). Áno, takto si predstavujem tvorivú atmosféru v štúdiu.
Terry S. Taylor v pesničkách k Neverhoodu znovuobjavil pre "bežného poslucháča" zabudnuté banjo a trúbky, nezmyselný (alebo zmysluplný?) scat, rýchle aj rozťahané rytmy, plastelínovú hudbu. Presne takú, aká sa k Neverhoodu (ako mi ho opisovali tí, čo ho hrali) hodí. A tiež k letným predpoludniam. A citrónovej zmrzline. Super. Fajn.
Retrozmes boogie-woogie, swingu, dixielandu a minimal rock and rollu sa na Neverhood Songs servíruje v kombinácii s nezabudnuteľne zaspievanými napoly-scat-napoly-text-ami, v ktorých mimochodom mnohé učené i paranoidné hlavy našli (na spôsob "tajných kódov" v Biblii) niekoľko predpovedí Armageddonu, ale aj kuchárskych receptov. Novým poňatím retro-nástrojov i skladateľských postupov odhaľuje Terry Taylor v celej nahote príťažlivosť a potenciál klasickej bluesovej melodiky, na ktorú už pomaly zabúdame. Potatoes Tomatoes, Jose Feliciano, Olley Oxen Free, Confused & Upset, Southern Front Porch Whistler - to sú len niektoré z majstrovských bluesových kúskov. Avšak nielen to. V The Neverhood Theme počujem okrem francúzskeho prízvuku aj nenápadný vplyv klezmeru. No a The Battle of Robot Bill by znela v rockovom prevedení úplne úžasne (kto pozná maďarský Másfél, už určite tuší, ako skladba znie). Navyše, druhú polovicu soundtracku tvoria rozličné recesistické hudobné experimenty, zväčšia nie dlhšie ako minúta. Beatlesovská paródia (Resolution #8), nerozbehnutý rock and roll (B3, B.C.), muž udierajúci sa s kladivom do prsta (Thumb Nail Sketch), smejúci sa dav (The Laughing, Crying, Screaming Masses), geniálne rozmanité podoby ticha (Sound Effects Record #32), aj partička biliardu vo vesmíre (Playing Pool in Outer Space). Áno, takto si predstavujem tvorivú atmosféru v štúdiu.
Terry S. Taylor v pesničkách k Neverhoodu znovuobjavil pre "bežného poslucháča" zabudnuté banjo a trúbky, nezmyselný (alebo zmysluplný?) scat, rýchle aj rozťahané rytmy, plastelínovú hudbu. Presne takú, aká sa k Neverhoodu (ako mi ho opisovali tí, čo ho hrali) hodí. A tiež k letným predpoludniam. A citrónovej zmrzline. Super. Fajn.
